Deti sú tým najvzácnejším darom, ktorý nebesá udelili každej rodine. Tvárou v tvár živým a aktívnym bábätkám členovia rodiny vždy prijmú svoje správanie nezištnou láskou. Rodičia by si však pri starostlivosti o svoje deti mali zachovať racionalitu a vyhýbať sa tomu, aby im príliš dopriali.
"Nerozmaznávaj dieťa!" Táto rada neplatí len pre fyzicky zdravé deti, ale aj pre deti s vrodenými deformáciami rúk a nôh. Aj keď sa to ľahko hovorí, implementácia nie je taká jednoduchá. V dôsledku dlhodobého rozmaznávania zo strany rodinných príslušníkov môže byť pre deti jednoduchšie nasledovať svoju vlastnú „prirodzenosť“, čo núti rodičov ku kompromisom. To je neprijateľné; keď si rodičia všimnú, že s ich dieťaťom niečo nie je v poriadku, musia byť odhodlaní to napraviť.
Oddávanie sa každému rozmaru môže brániť pooperačnému funkčnému zotaveniu
Nedávno prišlo do nemocnice na pooperačné opätovné vyšetrenie bábätko s polydaktýliou deformáciou oboch rúk. Jej ľavá ruka mala polydaktýliu typu II, zatiaľ čo pravá ruka mala typ IV, pričom situácia bola ťažšia na pravej strane. Komunikovala som s mnohými rodičmi a väčšina z nich sa viac zaujíma o vzhľad ako o funkčnosť. Táto matka však bola jedinečná, viac sa starala o funkčnosť rúk svojho dieťaťa, čo vo mne zanechalo hlboký dojem.
Neočakávane bolo po operácii zotavenie rúk dieťaťa priemerné. Po ďalšom šetrení sa ukázalo, že o dieťa sa zvyčajne starala jej matka a stará mama. Ako rodinný poklad ju všetci v rodine rozmaznávali. Po odstránení Kirschnerovho drôtu malo dieťa podľa pokynov nosiť ortézu každý večer. Dieťaťu sa však tento pocit nepáčil a samo by si ortézu vybralo. Keby ju prinútili nosiť, plakala by a jej rodičia, ktorí mali mäkké srdce, by sa podvolili. Navyše, počas dňa mali rodičia viesť dieťa cvičením, ktoré som učil, ale dieťa sa jednoducho odmietalo hýbať. Rodičia jej neodolali a postupom času tieto cvičenia zanedbávali.
Viac cvičení vedie k lepšej obnove funkcie rúk
Lekári môžu vytvoriť podmienky pre dieťa, ale funkčná obnova do značnej miery závisí od spolupráce lekárov, rodičov a dieťaťa. Rodičia musia doma trpezlivo a postupne viesť dieťa cvičením podľa pokynov lekára. Spočiatku sa môže dieťa brániť a rodičia by ju mali povzbudzovať. Po prekročení tejto fázy, keď sa ruky dieťaťa budú viac pohybovať, sa funkčnosť zlepší.
Rodičom som pevne vyjadril svoj názor. Našťastie matka dieťaťa bola vnímavá a po pochopení závažnosti problému sa zaviazala, že už dieťaťu nebude dopriať a okamžite pokračovala v cvičení.
Pri nedávnej prehliadke dieťa prejavilo svižné uchopenie hračiek a jej sila sa oproti minulej návšteve výrazne zvýšila. Nepochybne matka dieťaťa doma prekonala mnohé „odpory“. Cvičenie nie je proces cez noc, vyžaduje si dôsledné úsilie. Verím, že keď sa dieťa vráti na ďalšie vyšetrenie o šesť mesiacov alebo o rok, obojstranná funkcia ruky bude fungovať
naďalej zlepšovať.
